LÁSKA
Vždy som si myslela, že písať o láske je jednoduché. No keď som dostala pár otázok na túto tému, zistila som, že mi „došli“ slová. A tak som sa rozhodla, že napíšem o láske svoj názor, takmer neovplyvnený štatistikami či psychologickými výskumami...
Jedným z mojich presvedčení je, že počas života stretneme len jednu pravú lásku. Preto, keď nás postretnú pády a sklamania, musíme si povedať, ako to pekne vystihol jeden filozof : „Musíme zabiť mnoho lások, kým stretneme tú pravú.“ Ja by som však tento citát trochu poopravila a slovo lások by som dala do úvodzoviek, pretože ako som už povedala, pravá láska je len jedna. Ostatné „lásky“ či dobrodružstvá by som nazvala skôr očarením. Očarenie predchádza zaľúbenosti, no nie každé očarenie musí skončiť láskou. Človek veľmi ľahko upadne do očarenia, keď sa rozpráva napríklad s človekom blízkym jeho srdiečku, s nejakou známou osobnosťou, či so sympatickým opačným pohlavím... No väčšinou toto očarenie rýchlo upadne, hoci len tak, z dlhej chvíle alebo preto, že ten človek urobil niečo, čo sa nám nepáči a zmeníme naňho svoj názor. Pokiaľ je však človek zaľúbený, prijíma toho druhého so svojimi chybami, ba dokonca ho s nimi pokladá za dokonalého.
Ktosi sa ma raz opýtal, čo si myslím, že je láska a zaľúbenosť. Podľa neho (z malej časti ovplyvneného jednou prednáškou) to sú dve odlišné veci. Môj názor však je, že láska a zaľúbenosť je jedno a to isté. Stačí sa pohrať so slovami a veľmi ľahko vás o tom presvedčím. Keď pociťujeme k niekomu lásku, ľúbime ho. To si myslím, že netreba vysvetľovať. Ale čo znamená byť zaľúbený? Predsa niekoho ľúbiť. Rozložte si to slovo za-ľúb-ený. V koreni slova je ukryté slovko ľúbiť. A ešte jeden dôkaz. Slovo láska je podstatné meno. Ale aké použijete prídavné meno? Zaláskovaný? Nie, zaľúbený... Tak, ako keď je niekto unavený a pociťuje únavu, tak niekto zaľúbený pociťuje lásku voči niekomu. Na to, čo mi opisoval on by som použila slovo očarený. Zaľúbený a očarený sú už dve veľmi odlišné veci, ale k tomu sa dostanem neskôr.
Rozoznávam viac typov lásky, pretože ľúbiť mamu je iné, ako ľúbiť manžela a ľúbiť svojho psa je niečo iné, ako ľúbiť svojho súrodenca. Preto by som lásku rozdelila so nasledovných skupín :
- rodičovská láska
- súrodenecká láska
- partnerská láska
- kamarátska láska
- láska k prírode a zvieratám
- láska k nepriateľom
Spomenula som aj lásku k nepriateľom... Ak nám niekto ublížil, sme rozzúrení a najradšej by sme mu to všetko nejako vrátili. Vtedy si ťažko uvedomujeme, že pociťujeme k nemu nejakú náklonnosť. No mnohý z nás by ťažko dokázali ublížiť tomu človeku viac, ako ublížil on nám. Povedzme, že niekto o vás povie niečo nepekné. Ten človek vám bol už predtým nesympatický a vyhýbali ste sa mu. Čo urobíte? Porozprávate sa s ním, možno kamarátom poviete niečo nepekné zasa o ňom, vysporiadate sa s tým a poviete si, kašlať na to, nestojí mi za to. Ale dokázali by ste mu ublížiť viac? To asi nie, pretože máte svoje zásady a nechcete ich porušiť. A bolo by vám to aj ľúto, keby sa mu niečo stalo kvôli vám, však? Pretože možno on za to nemôže, čo urobil. Tak ho vychovali a iný nebude... Samozrejme, že táto láska sa nemôže porovnávať s láskou partnerskou. Keďže som lásku rozdelila na tých šesť skupín, znamená to, že musia mať niečo spoločné, pretože je to stále jedna a tá istá láska. Základ musí mať všade rovnaký ale tým, že je tak krásne rozmanitá a niekde zarezonuje viac iná vlastnosť, tak sa takto diferencuje.
Aby som sa dostala k tomu rozdielu medzi láskou a očarením. Mnoho ľudí (najmä mladých) sa pletú v tom, že keď sú niekým očarení, tak si myslia, že sú zaľúbení. No po určitom čase zistia, že akosi to asi nie je to „pravé orechové“ a toho človeka majú len radosť a cítia k nemu len nejakú náklonnosť, možno ani to. Toto je prípad očarenosti. Viem to z vlastnej skúsenosti, pretože sa mi to stalo niekoľkokrát. Človek rýchlo vzbĺkne a istým časom hasne spolu s počiatočnými citmi. Tieto pocity sú takmer rovnaké pri zaľúbenosti. Človek je poblúznený, nevníma okolie, nič zlé ho nerozhodí, ba ani s ním nemykne, keď sa ho pokúsi niekto nahnevať. Všade vidí len tú svoju lásku, ktorá je preňho všetkým a je krásna taká, aká je. Nech robí, čo robí. Časom si upevňuje svoje city a presviedča sa o svojej láske k nej. Samozrejme, že ten vzťah je po roku iný ako na začiatku a to práve preto, že upadne prvotné očarenie. Na začiatku každého vzťahu je očarenie, to však, ako aj pri iných prípadoch, upadne, ale v tomto prípade spôsobí, že na jeho miesto príde niečo pevnejšie - skutočná láska...
Ak by som mala odpovedať na otázku, čo je láska, nestačili by mi všetky krásne slová na svete, aby som čo najpresnejšie a najlepšie opísala tak úžasný a krásny cit. Ale pokúsim sa aspoň z časti vyjadriť slovami svoj názor...
Podľa mňa je totiž láska ten najkrajší cit, to najkrajšie, čo si ľudia môžu dávať. Zaľúbený človek však vo svojej hlbokej náklonnosti k niekomu môže robiť veci, ktoré by sme láske nepripisovali. Je to tým, že je natoľko opantaný, že nedokáže rozoznať zlé od dobrého. Láska je veľmi mocná... Treba si dávať pozor, aby sme sa nejakým neopatrným správaním nepričinili k niečomu nemorálnemu. To však rozhodne nemá na svedomí láska, ale túžba. Slepá túžba. Človek je ochotný pre niekoho umrieť, ale je to správne? Ako prirovnanie je to naozaj krásne, pokiaľ chceme vyznať niekomu lásku. Ale pokiaľ niekoho skutočne ľúbime, nikdy by sme mu neublížili a neranili ho. No a slovami o sebatýraní tomu druhému rozhodne ublížime...
Všetky city majú k sebe veľmi blízko. Hranica medzi nimi je tenká, preto je ťažké s určitosťou vymenovať všetky vlastnosti lásky. V Biblii je opísaná láska so svojimi darmi. Píše sa tam, že je dobrotivá, milosrdná, nežiarli, navypína sa... Skrátka láska nemá žiadne zlé vlastnosti, ktoré majú ľudia (ako je žiarlivosť, ohováranie, závidenie...). Ona ich vlastne ani nemôže poznať, pretože je to cit, ktorý v sebe spolu s inými ľudia nosia. Ale sama nie je ľudská bytosť. Preto nám robí ťažkosti opísať ju. Ľudské slová na to jednoducho nestačia... Jedno však o nej s určitosťou môžeme povedať a to to, že pácha dobro, obšťastňuje ľudí a robí svet krajším a lepším. Keď matka vychováva svoje dieťa s láskou, tak aj to dieťa bude mať šťastný život a oplatí svojej matke tú dobrotu. Keď manžel ľúbi svoju manželku, život po spoločnom boku je aj napriek mnohým útrapám šťastným. Keď človek miluje svojho nepriateľa, robí svet lepším a roztápa ľady v srdciach neprajníkov. Keď človek miluje prírodu a cení si jej dary, príroda sa odvďačí tým najkrajším, čo nám môže dať – kvitnúcimi kvetmi, prekrásnymi farbami, spevavými zvukmi, plodmi rastlín, padajúcim lístím, krásnou bielou pokrývkou... To všetko má na svedomí čistá láska.
Možno si mnoho z vás položí otázku, prečo je teda tento svet niekedy tak krutý, keď každý jeden z nás má v sebe lásku? Tak ako existuje na svete dobro, tak aj existuje zlo. Isteže to má aj svoje výhody, veď predsa, aké by to bolo, keby bolo všade len dobro? Pre nás asi nepredstaviteľná záležitosť.. To je pravda, každý má v sebe zasadené zrnko lásky. Ale záleží len od nás a našich rodičov, či to zrnko vyrastie v krásny kvet, alebo zhnije v pôde. A samozrejme to záleží aj pôdy, ktorú v srdci máme a ako sa o ňu staráme.
Keďže asi u mnohých (samozrejme sú aj výnimky, ktoré však existujú preto, lebo majú nejaký psychický podklad) je najsilnejšia láska láska k sebe samému, mali by sme sa riadiť pravidlom – dostaneš to, čo dávaš. Ak budeme rozširovať vôkol seba dobro a lásku, môžeme zlo podradiť dobru. Zničiť ho úplne sa žiaľ nedá...
Dúfam, že touto mojou úvahou som prispela k niečomu dobrému, že láska v našich srdciach bude aj naďalej rásť, že sa ju naučíme každému rozdávať (bez rozdielu!!!), že tú pravú partnerskú lásku každý z nás stretne, a napokon že sa nebudeme poddávať zlu a smútku. Veď z lásky, skutočnej lásky vzniká žívot... Žijeme len raz, tak žime naplno a nestrácajme čas minulosťou. Tá sa už nikdy nevráti, ale môžeme docieliť, že v budúcnosti a v prítomnosti sa naše chyby už nikdy nezopakujú, a tým si vytvoríme krásny život, plný šťastných udalostí.
Komentáre